1Jób pokračoval vo svojich výrokoch takto:
2„Kiežby mi bolo ako v dávnych mesiacoch,
ako v dňoch, keď bdel nado mnou Boh,
3keď nad mojou hlavou žiarila jeho svieca
a ja som pri jeho svetle kráčal temnotou,
4ako v dňoch mojej mladosti,
keď bola Božia priazeň nad mojím stanom,
5keď bol ešte so mnou Všemohúci
a moje deti okolo mňa,
6keď sa moje kroky kúpali v smotane,
ba aj moja skala vydávala prúdy oleja.
7Keď som prechádzal mestskou bránou
a keď som na námestí zaujímal svoj stolec,
8mladíci, hneď ako ma zbadali, skryli sa,
starci vstali a ostali stáť.
9Kniežatá sa zdržiavali slov
a ústa si zakryli dlaňou.
10Vládcom zlyhával hlas
a jazyk sa im lepil na podnebie.
11Ucho, ktoré ma počulo, mi blahorečilo
a oko, ktoré ma videlo, mi prisviedčalo,
12pretože som zachraňoval úbožiaka volajúceho o pomoc,
aj sirotu, aj toho, kto nemal nijakého pomocníka.
13Zostupovalo na mňa požehnanie hynúcich
a srdce vdovy som dokázal rozjasať.
14Zaodieval som sa spravodlivosťou a ona zaodievala mňa,
môj súd bol pre mňa ako plášť s turbanom.
15Očami som bol pre slepého
a nohami pre chromého.
16Chudobným som bol otcom
a spor toho, koho som nepoznal, som preskúmal.
17Tesáky nešľachetného som vylamoval,
zo zubov som mu vytrhával korisť.
18Povedal som si: ‚Skonám spolu so svojím hniezdom
a rozmnožím svoje dni ako fénix.
19Môj koreň sa rozrastá pri vode
a v mojich vetvách bude nocovať rosa.
20Moja sláva je svieža
a luk v mojej ruke vrhá šíp za šípom.‘
21Počúvali ma, čakali
a pri mojej rade umĺkli.
22Po mojej reči sa už neozvali,
moje slovo padalo na nich ako rosa,
23čakali na mňa ako na dážď
a naširoko otvárali ústa ako pre jarnú spŕšku.
24Usmial som sa na nich, keď nemali dôveru.
Svetlo mojej tváre neodmietli.
25Cestu som im určoval a stal som sa im vodcom.
Sedel som ako kráľ medzi šíkmi,
ako ten, kto potešuje zronených.
Who We AreWhat We EelieveWhat We Do
2025 by iamachristian.org,Inc All rights reserved.
