1Potom Jób otvoril ústa a preklial svoj deň.
2Keď sa Jób ujal slova, povedal:
3Nech zhynie deň,
v ktorý som sa zrodil,
i noc, ktorá riekla:
Počal sa chlapec.
4Nech je tmou ten deň,
nech sa nepýta naň Boh zhora,
nech sa nerozsvieti nad ním
denný jas!
5Nech si ho nárokuje tma
a tieň smrti,
nech spočíva na ňom temné mračno,
nech ho prestrašujú denné zatmenia!
6Onú noc nech zachváti temnota,
nech sa nespojí s dňami roku
a nech nepríde do počtu mesiacov!
7Nuž nech je tá noc neplodná,
nech nevstúpi do nej plesanie!
8Nech ju prekľajú tí,
čo preklínajú deň,
schopní prebudiť aj Leviatana!
9Nech sa zatmejú hviezdy
za jej súmraku,
nech čaká na svetlo,
ktoré nepríde,
nech neuzrie otvárať sa
mihalnice úsvitu.
10Lebo nezavrela pre mňa
brány materského lona,
pred očami mi biedu neskryla.
11Prečo som nezomrel
hneď pri narodení
a neskonal hneď, keď som vyšiel
z lona matky?
12Prečo ma prijali kolená
a prsia, ktoré som sal?
13Teraz by som ležal
a mal by som pokoj,
spal by som, a tak odpočíval
14spolu s kráľmi a radcami zeme,
ktorí si stavali pyramídy,
15alebo s kniežatmi, ktoré mali zlato,
ktoré si striebrom napĺňali domy.
16Alebo prečo nie som
ako zahrabané nedochôdča,
ako deti, ktoré neuzreli svetlo!
17Tam prestávajú zúriť bezbožní,
tam si odpočinú zo síl vyčerpaní.
18Aj väzni sú tam na pokoji,
nepočujú už hlas dozorcu.
19Tam je malý i veľký,
aj otrok je tam slobodný
od svojich pánov.
20Prečo dáva svetlo strápenému
a život ľuďom so zatrpknutou dušou,
21ktorí čakajú na smrť,
ale neprichádza,
ktorí sliedia po nej
viac ako po skrytých pokladoch,
22ktorí by sa radovali
náhrobnému kameňu,
tešili by sa, že už našli hrob
23pre muža, ktorému je skrytá
jeho cesta,
ktorému Boh východisko zahradil?
24Veď miesto jedla
prichádza mi vzdychať,
a môj nárek sa leje ako voda.
25Lebo pred čím som sa strachom
chvel,
to ma zastihlo,
a čoho som sa strachoval,
to ide na mňa.
26"Nemám tíš, nemám pokoj,
nemám odpočinok; prišiel nepokoj."
Who We AreWhat We EelieveWhat We Do
2025 by iamachristian.org,Inc All rights reserved.
